-
socializovaný
- naviazaný na rodinu
-
prvý pobyt
-
trochu stres
Otváram oči, ako každé ráno. Zasa som spal michalovi na topánkach aj keď viem, že to nemá rád. Ja ale nemôžem za nimi do spálne a topánky majú jeho vôňu. No nič, idem na pelech, keby náhodou prišiel. Tak mi napadlo, čo s jedlom? Veď som od večera nejedol, nikdy síce nezabudli, ale čo ak dnes zabudnú. Aj vyvenčiť by som sa potreboval, ale vydržím, všimol som si že majú radosť, keď vydržím až na dvor. Ozaj čo s tým jedlom?
ČO TO?? Počujem nejaké zvuky?! Jupíííííííí, konečne vstaliiiii, tak dlho som ich nevidel. rýchlo očuchať a olíznuť ruku, či je všetko v poriadku a už mi otvára dvere na záhradu. Do mačky! Zabudol som, kde som sa včera venčil- no nič prebehnem a prečuchám a nájdem miesto…tu je to, idem na to…no, uľavilo sa mi. Idem rýchlo k dverám, čo keď mačku nakŕmia skôr ako mňa? Takú nespravodlivosť by som im len tak neodpustil. Už počujem misku- a mačka ešte čaká- tak je to správne, som predsa dobrý chlapec a som poslušný :). No ták michal už mi otvor!
Konečne otvoril- bežím k miske- hmmmmm už cítim tú lahôdku, moment, stop, počkám kým mi dovolí, z nejakého dôvodu ma za to vždy pochváli. Dúfam, že si všimne, že som nezabudol…pochválil, idem na to, rýchlo, čo keď mi to mačka zje? hotovo, pre istotu misku ešte zo tri krát vylížem, čo keby náhodou…
Michal niekam ide, má zbalené veci a aj zuzka s deťmi, jupííííí, ideme na výlet, to je skvelé hneď to tam celé očuchám. Niečo mi hovoria a nejako inak voňajú, tak rád by som rozumel ich reči, nevadí, aj tak sa teším, že budeme spolu.
Už sedíme v aute, je tu kopec vecí v ktorých sú iné veci a tuto z tejto veci cítim svoje jedlo, je tam aj pelech. Nejdem to ale jesť, aj keď som naposledy jedol pred chvíľou a čo ak ma zabudnú nakŕmiť. Teda nikdy nezabudli, ale čo ak teraz áno? Moment! Niekde zastavujeme, rýchly pohľad z okna- nejaký dom, chlapík, pes. Jupí, pes, som zvedavý či bude kamarát. Šup za auta von a hneď čuchať…tento stĺp označím, bude môj, aj keď ho označilo už množstvo psov, súdiac podľa pachov.
Moment, niečo sa deje… michal človekovi dáva tú vec v ktorej je moje jedlo a pelech a rozprávajú sa, tak rád by som im rozumel. Michal ma zapína na vôdzku, ani nie je moja, ale nevadí, jemné pohladenie- mám rád jeho jemné pohladenia, podáva vôdzku tomu človeku a….odchádza? Kam odchádza, PREČO ODCHÁDZA? BEZO MŇA? bol som dobrý, poslúchal som nasadá do auta ide… už ich nevidím. Do mačky! Čo teraz? Budem tu na vždy? Čo teraz?
Moment? Uvedomil som si, že ten človek na druhom konci vôdzky na mňa hovorí. Nerozumiem tej ich ľudskej reči, ale rozpráva pokojne a očividne vie, že som sa narodil pre to, byť hladkaný…Normálne ma tu nechali a zmizli za tamtou zákrutou…ooooo, to je to miesto, za týmto uchom som presne potreboval poškrabkať. Ten človek stále hovorí a tak rád by som mu rozumel čo asi môže hovoriť? Možno niečo o jedle, viem že je v tej taške, ktorú michal…za tamtou zákrutou a bezo mňa…moment- niekam ideme, otvára bránku a niečo hovorí, ideme sa prejsť, zaujímalo by ma aké pachy sú tu a či toto je už moje teritórium. Napil som sa ráno dosť? Zvládnem to všetko označkovať?
Ideme s tým človekom po ulici a na konci ulice vidím lúku, človek na mňa stále hovorí, tak rád by som mu rozumel. aha, čo som počul? povedal sadni? poznám slovo, ale nepoznám človeka a michal to hovorí inak…za tamtou zákrutou…nesadol som si a človek prestal hovoriť a pozerá inam, doteraz pozeral na mňa, začínal som mu veriť. Opäť začal rozprávať a ideme…a zasa povedal slovo čo poznám, teraz si sadnem aj keď to hovorí inak ako by mal…jupíííí pochválil ma a vidím, že je veselý z toho, že som si sadol. Takže mi rozumie, veď vie že za uchom je to najlepšie. Už sme skoro na lúke, spoznal som aj ďalšie slová ktoré mi človek hovoril a keď som poslúchol, bol veľmi rád a dal mi niečo z vrecka čo má so sebou. Dobré jedlo. dal by som si ešte.
Na lúke sme sa prechádzali, človek na mňa chvíľami rozprával tou ich rečou a chvíľami na mňa zamyslene pozeral, tak rád by som rozumel čo hovorí…a čo to jedlo vo vrecku? vždy mal radosť, keď som splnil tie jeho povely, hovorí ich síce nesprávne, ale mám radosť, keď má radosť. Všetci by mali mať radosť. Aj mačka.
Vrátili sme sa z prechádzky ale nejakou inou cestou ako sme na ňu išli a vošli sme do dvora a tam za plotom vidím ďalšie psy. niektoré na mňa kričia pozdravy a niektoré ma rovno volajú do hry. Zaujímavé, občas stretávam psy, ktoré spoza plota nie sú veľmi slušné. Posedeli sme pri plote, človek hovoril na mňa aj na ostatných a zamyslene nás pozoroval. Po nejakom čase sme vošli k ostatným…neviem za kým mám skôr ísť…pachy…loptička…ten biely sa chce naháňať…má veľké uši a hovorí, že ľudia mu dali meno Bertík…tak bežíme…sú tu pelechy…je tu voda? som smädný. Áno, tam v rohu…doplníme a ideme medzi kamošov…
Ani neviem koľko času ubehlo, ale pomaly začalo byť menej vidieť. prišiel človek a mojich kamošov berie do nejakej budovy…idem aj ja, keď idú aj oni…moment. zatvoril dvere…necítim sa bezpečne, nepoznám to tu…ach, znova dvere otvoril, takže neostanú zavreté navždy…to sa mi páči. Človek zasa začal rozprávať a čo je najlepšie, začal chystať jedlo aj mne aj kamošom. Jedlo mi vždy chystá michal…za tamtou zákrutou a bezo mňa…ostatní sa najedli, ja to jesť teda nebudem, neviem či môžem. Keď som to nezjedol, človek to odložil preč. Asi aby mi to ostatní nezjedli.
Človek sa s nami rozpráva, má taký pokojný hlas. Moji kamaráti už ležia, pozerám, že každý už má svoje miesto, tak ja si ľahnem pod televízor. Človek niekam ide a vyberá…Môj pelech, môj milovaný pelech. Vonia ako domov, vonia ako zuzka, michal a deti, je to skvelé, ako keby som bol doma. Človek rozpráva a pozerá sa na nás. Skúsim ku nemu podísť, či si pamätá, že za uchom…aaaaaaaaach to je presne tam, pamätá si to. On presne vie, že za uchom je to najlepšie. Človek odchádza cez dvere, ešte šťastie že sa znovu otvoria…to jedlo som si asi mal dať…ráno si dám, snáď mi nezabudne pripraviť…
Dúfam, že sa mi nebude snívať o mačke.
Deň druhý- Riva
-
priateľská
-
dokonale vychovaná
-
energická turboraketa
- zvyknutá na hotel
