-
neurotická
-
traumy z minulosti
-
adoptovaná do milujúcej rodiny
- zvyknutá na hotel
Otváram oči, ako každé ráno. Okolo mňa je viac psov, ako som zvyknutá, ale už som sa presvedčila, že nie sú nebezpeční ani zlostní. Aj tak by som ale bola radšej, ak by som tu bola sama. Prichádza človek nás vypustiť na rannú hygienu. Ostatní bežia ako zbesnení, ja ale mám čas a nemusím a ani nechcem byť všade prvá. Navyše ma aj trošku bolí noha, tak idem pomaly, veď dvor mi neutečie.
Ostatní sú vo výbehu, ja som ale pani dvora a mám špeciálne privilégiá a idem s človekom k jeho budove, kde každé ráno spolu pijeme kávu. kým on dopije, chodím a pozerám čo sa od včera zmenilo a bránim človeka pred nebezpečím čo je za plotom. Psy, ľudia, autá, bicykle- nič človeka neohrozí, kým som tu.
Ideme sa najesť, človek nám pripravuje jedlo do misiek a my už vieme, kto a ako bude jesť. Keby sa niektorý z psov pomýlil, poriadne ho vyštekám a naučím ho poriadku. Mne do misky nikto nepolezie. Nemám veľa trpezlivosti, keď sa veci dejú inak, ako chcem a som zvyknutá, ale svojich ľudí vždy ochraňujem a mám ich rada.
Po jedle hneď nezaspím, je tu veľa psov, ale keď sa pôjdu venčiť, krátko si prebehnem po dvore, urobím čo treba a vrátim sa na pelech. Nikto tu nebude a to je môj čas. Vtedy sa mi najlepšie drieme. Priala by som si, aby boli všetci vonku čo najdlhšie. Viem sa síce v spoločnosti správať, ale necítim sa komfortne. Radšej som sama, alebo iba s ľuďmi. Počas dňa si urobím ešte pár kolečiek venčenia. Trošku ma hnevá zdravie a musím chodiť častejšie.
Moja skutočná rodina je preč, ale veľmi sa tešia vždy, keď pre mňa prídu. Mám rada, keď sa tešia. Aj ja sa teším, veď sú ku mne láskaví a majú ma skoro tak radi, ako ja ich. Asi ma tu odkladajú, aby som človeku pomohla zvládnuť psy, ktoré tu má, tak mu pomáham najlepšie ako viem. Neviem, ako to zvládne, keď budem doma.
Ako sa blíži večer, zasa začína kolotoč kŕmenia a hluk a chaos. Ak mám možnosť, vždy sa pred tým niekam ukryjem, kým sa to tu ukľudní. Občas, keď je toho veľa, musím človeku pomôcť urobiť poriadky, všimla som si že človek nevie štekať. Ale má mňa a ja mu pomôžem.
Deň trávim inak, ako s mojimi ľuďmi, ale aj tu to má svoje čaro. Za oknami už padla tma a ešte nás čaká jedno venčenie. Ako vždy si sľubujem, že ostanem pokojná, ak ma všetci nechajú na pokoji, mladí ale občas narušujú môj priestor, tak ich musím upratať. Človek ma už pozná a vie, že občas potrebujem viac pokoja, tak má pre mňa špeciálny domček v ktorom mám pokoj, keď je to treba.
V Domčeku alebo nie, spím dobre a nikdy sa v noci nehnevám.
